Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Genézu topoľčianskych kovotepcov smrti CONSTANS COMPROMISSUM nájdete v recenzii na ich debutový album, tu stačí zopakovať, že tri štvrtiny zostavy dlhší či kratší čas pôsobili v THALARION. Gitarista Peter Bartakovič je súčasťou aj novej zostavy veľkého pojmu SK melodic/doom/death metalu, ktorý odnedávna po veľmi dlhom a skoro večnom odpočinku opäť žije, tvorí a nový album vydáva v jeseni v Dánsku.
Z chystanej novinky som už jednu vec počul a myslím, že návrat THALARION rozhodne nebude patriť k tým kadejakým „radšej už to mali nechať spať“. U mňa skôr „je to zrejme tam a navyše sa nežije len z minulosti“. V tomto kontexte CONSTANS COMPROMISSUM môžu fungovať aj ako kapela, v ktorej Peter a jeho spoluhráči spracúvajú hudobné motívy, ktoré sú pre THALARION už priveľký death metal a tak si obe záležitosti môžu budovať vlastnú hudobnú cestu a prípadne byť zaujímavé pre obe skupiny fanúšikov, ak si budú chcieť prestriedať melódie a atmosféry s energickým smrtiacim nárezom.
Debut vyšiel u Support Underground, nové štvorskladbové EP je aspoň zatiaľ vecou samotných tvorcov. Určite nie preto, že by sa hudba „pokazila“, možno skôr preto, že už druhý rok aj vydavateľstvá fungujú v ešte dobrodružnejších podmienkach než predtým a ak chcete mať „krátkometrážnu“ nahrávku von čo najskôr, najlepšie sa o to postaráte sami. Tu v prvom rade možno pochváliť booklet. Na debute to bola jedna stránka s minimálnou informačnou hodnotou, tentokrát sa na dvojstránku vošli aj texty. Tematika klasicky deathmetalovo ponurá, záverečná vec s nádychom fantasy.
Obal vyzerá dobre, pracuje hlavne s paletou modrých a fialových tónov, dýcha z neho chladné, znepokojujúce tajomno. Pamätníkom by mohlo niečo hovoriť meno Miro Toman, jeho umelecká značka Gravart od začiatkov v Cannibal Artwork urobila kusisko cesty. Hudobne materiál pokračuje v tom, čo sa dialo na debute. CC hrajú death metal ako z 90. rokov, aj vrátane vtedajšej „pečate slovenskosti“ v podobe nadšenia pre rozviate melodické a harmonické štruktúry skĺbené s búrlivými náklepmi a priestorom pre vytváranie variabilných nálad. „Immersed In Darkness“ by v 90. rokoch mohol na scéne spôsobiť celkom slušný rozruch, dnes ide skôr o spomienku na to, ako sa tu hralo kedysi.
Od muzikantov vychovaných starou školou nemožno v death metale očakávať nejakú veľkú modernu, so skúsenosťami a citom pre žáner však dokážu presvedčiť. Kov smrti v ich podaní je úderný, agresívny, istý v blastujúcich výbuchoch i stredných tempách a uvoľnenejších pasážach. Skladby sú príjemne variabilné, kompaktné a aj v prevažujúcej priamočiarosti kvalitne vypracované. Hlboký vokál a náladovosť ako od DEPRESY, divokosť ako u SANATORIUM na demách a 1. CD, k tomu precíznosť na spôsob APOPLEXY, dobrý štýlový zvuk, myslím, že táto nahrávka má čo povedať aj dnes.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.
Low-key scandi thriller o druhém největším vyšetřování v dějinách Švédska má pár dramaturgických botiček, ale svým důrazem na skvělé postavy a trpělivě budovanou atmosféru odhodlaného zoufalství dokáže ve finále trefit na solar. Silná a poctivá minisérie!
Krásno vyšlo včera, na výročie obety Jana Palacha. Ak chcete mať zimomriavky z počúvania slovenského metalu, čo najskôr si dajte tento prvý veľký domáci album tohto roka.
Nelze jimi pohrdat, musíte je milovat! Bezejmenná novinka nepřekvapí ve smyslu žánrových změn, ale přijde mi rafinovanější a propracovanější než kdy předtím. Rozhodně však ne na úkor intenzity a nekompromisního přístupu. Tady vše při starém a dobrém!
Už pár dnů mě trápí teploty, tak se nořím do hojivého babylonského bláta těchto Belgičanů. Ve své drone doomové přísnosti je to krásný, bezmála hřejivý delirický zážitek, který jedním dechem proklíná i povznáší, elegantně tančí i trpí v křečích.
I přes původní vize, že nová deska Nicka Cavea ponese optimistickou auru, propadá se "Wild God" do pochmurných nálad a svou tísnivou atmosférou umí sevřít posluchače do kleští. Přesto je "Wild God" o kus písničkovější než minulé desky, což je za mě dobře.